Sama sebou

Pre jedných sú v prvých mesiacoch roku 2019 USA hrdinovia, snažiaci sa vniesť (aspoň) v mysliach proamericky zmýšľajúcich Venezuelčanov pomyselnú holubicu mieru do biedou zničenej krajiny. Pre druhých predstavuje Donald Trump a jeho administratíva zlo, ku ktorému sa pri pomyslení na život a udalosti spred roku 1998 (víťazstvo protiamericky naladeného Huga Cháveza v prezidentských voľbách) nemožno vrátiť.

Prehlbovanie názorových rozdielov medzi dvomi ideologicky opozičnými skupinami obyvateľov je dnes badateľné viac než inokedy.  Situácia sa v latinskoamerickej krajine začala vyostrovať od 10. januára tohto roku, keď zložil svoj druhý prezidentský sľub Nicolás Maduro, ideologický nástupca H. Cháveza. Vo voľbách, ktoré sa konali 21. mája 2018, získal N. Maduro podľa oficiálnych údajov venezuelskej volebnej komisie 68 % odovzdaných hlasov. Avšak podľa venezuelskej opozície, USA, Európskej únie či Limskej skupiny (ktorá združuje 14 krajín Latinskej Ameriky a Kanadu) neboli prezidentské voľby legitímne. Najsilnejší protikandidáti totiž nedostali možnosť uchádzať sa o hlasy voličov.

Na oslabenie postavenia súčasného prezidenta, počas ktorého vlády došlo, okrem iného, k silnej ekonomickej kríze, reagovali Spojené štáty americké, presnejšie viceprezident USA Mike Pence: „Venezuelčania majú „neochvejnú podporu“ Spojených štátov v ich úsilí obnoviť demokraciu vo vlastnej krajine. Madura je diktátor, ktorý nemá žiadny legitímny nárok na moc.“[1]

Americký scenár pomoci pripomína rok 2002 a pokus o zosadenie vlády prezidenta H. Cháveza. Nie je tajomstvom, že venezuelská opozícia s podporou USA, rovnako ako v prípade H. Cháveza, má v úmysle zvrhnúť terajšieho venezuelského prezidenta N. Madura. „Je dôležité, že vyhlásime hodinu nula a definitívne paralyzujeme Venezuelu,“[2] vyjadril sa člen opozície J. Requesens, v rámci diskusie, už 30. júla 2017, na Floridskej medzinárodnej univerzite.

Na prezidenta N. Madura bol vraj spáchaný atentát. Presnejšie 4. augusta 2018, keď mal v jeho blízkosti vybuchnúť dron s výbušninami. USA pri tomto neúspešnom pokuse, podľa venezuelského vyšetrovania, zohrali svoju úlohu podporovateľa atentátnikov.

Neustávajúce protesty proti vláde N. Madura vo Venezuele prišli USA a ich spojencom vhodnou zámienkou pre pokus o prevrat v krajine. Po nevydarenom Carmonovom puči z roku 2002, keď USA uznali za nového prezidenta Venezuely, bez absolvovania prezidentských volieb, generála P. Carmonu, sme aj v týchto dňoch svedkami v podstate totožnej situácie, aj keď s omnoho dlhším trvaním. Opozičný predstaviteľ Juan Guaidó, ktorý sa 5. januára 2019 stal venezuelským predsedom parlamentu, sa 23. januára vyhlásil za dočasného prezidenta, a to s podporou a uznaním prezidenta USA Donalda Trumpa.

Fakt, že išlo o protiústavný krok, keďže bol súčasný prezident stále pri moci, nezastavil snahy USA o „verbovanie“ ostatných krajín, nech podporia a uznajú nového samozvaného prezidenta. Odpoveďou USA na neustále zásahy do vnútorných záležitostí Venezuely, ale aj iných krajín, je téza o snahe nastoliť v týchto krajinách demokraciu a zbaviť ich mocenského útlaku.  „Demokracia pre nás nie je iba americkou hodnotou, nie je iba pre Spojené štáty, ale je určená pre celú západnú hemisféru,“[3] vyjadril sa nemenovaný americký politik po uznaní „nového“ prezidenta Venezuely. Otázkou však zostáva či možno medzi demokratické princípy, ktoré USA tak veľmi preferuje radiť aj silnejúce hospodárske „vyšťavovanie“ Venezuely, znásobovaním sankcií voči najväčšej ropnej mocnosti. Svojim konaním, so zrejmou tendenciou opäť získať kontrolu nad ropným biznisom v krajine, prostredníctvom prekopania súčasnej venezuelskej vlády, škodia najmä nižšej vrstve. Obyčajným ľuďom, ktorí sú opäť na pokraji biedy a doslova volajú o pomoc.

Samozrejme, každá minca má dve strany, a preto aj v prípade Venezuely treba doplniť, že za žalostnú ekonomickú situáciu v krajine je spoluzodpovedná venezuelská vláda na čele s N. Madurom. Je to dedičstvo nepremyslenej ekonomickej stratégie hospodárenia H. Cháveza, naviazaného na Kubu, Rusko a novú geopolitickú veľmoc, Čínu.

Lenže USA majú svoje vlastné záujmy. Monroeova doktrína síce oficiálne po druhej svetovej vojne nie je hýbateľom zahraničnej politiky USA, ale udalosti v ostatných desaťročiach v Latinskej Amerike (spomeňme najmä Chile za Pinocheta alebo americké záujmy v Paname) jasne naznačujú, že inklinovanie N. Madura k Rusku, k Číne (a k podobným pre USA „neposlušným“ krajinám) je pre nich tŕňom v oku, ktorý treba odstrániť. Tak odstraňujú.

[1] https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/499465-maduro-nariadil-prehodnotit-vztahy-s-usa-venezuela-sa-chysta-na-protesty/

[2] https://www.hlavnespravy.sk/branislav-fabry-dalsi-protiustavny-prevrat-vo-venezuele/1658352 

[3] https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/499567-juan-guaido-sa-vyhlasil-za-docasneho-prezidenta-venezuely/